Sme dve. Veru, dve. Nie tri ako to býva vo väčšine rozprávok – tri princezné, traja pátrači, tri oriešky, tri prasiatka 😀 …Ale viete, čo? O našom spoločnom fungovaní na tomto mieste rozhodli náhody a tie boli tri 😊
Tá prvá bola celkom zásadná. A či už ju nazveme ako silu osudu, vesmír alebo čokoľvek iné, spojilo nás to. Stretli sme sa len dvakrát na tehotenskom cvičení, no celkom nám to stačilo na nadviazanie spojenia. Úplne náhodou sme v tom čase zistili, že sa obe sťahujeme do tej istej časti mesta, dokonca že nás bude od seba deliť iba cesta a pár desiatok metrov.
Keď sa malí obyvatelia našich brušiek dostali na svet a obe sme sa presťahovali do svojej blízkosti, začali sme spolu tráviť kopec času pri kočíkovaní, vzájomných rozhovoroch, neskôr na detskom ihrisku, potom cestou do škôlky, zo škôlky, odprevádzaním detí do školy či vyzdvihovaní zo školy. Ako rástli naše deti, tak rástla aj sila nášho vzájomného prepojenia a dnes to jednoducho ani nejde bez spoločnej kávy 😉
Ako rástli naše deti, tak rástla i chuť a potreba mať čas aj len pre seba, a tak sme si našli v našom okolí malé milé centrum, kam sme raz do týždňa unikali od domácich povinností. Mamy to jednoducho potrebujú, akokoľvek veľmi milujú svoje rodiny…A spokojná mamina predsa znamená spokojné deti a tým aj pohodové fungovanie celej rodiny,no nie? 😉 Hodina týždenne bola našou drogou, ktorej sme sa nemienili vzdať ani v prípade, že sa cvičenie nekonalo. Keď nikto iný neprišiel, hodinu sme sa spolu prechádzali alebo išli na kofolu do neďalekého podniku. Ale, psst, o tom vieme iba my dve…
Druhá náhoda nám vnukla nápad, že by bolo veľmi fajn takéto malé milé miesto spoločnými silami tvoriť. V tom čase sa totiž uvoľnili celkom vhodné priestory neďaleko a celkom náhodou sme zistili aj to, že pani majiteľka „nášho“ centra odchádza, centrum sa zatvorí a my nebudeme mať viac kam chodiť cvičiť. A keďže sme to nemohli dopustiť, celkom spontánne sme sa rozhodli centrum prevziať.
Radosť to bola neopísateľná, prekryla všetky naše nezodpovedané otázky i obavy a nebyť neuveriteľného sklamania, ktoré nám spôsobil majiteľ objektu, tak dnes by sme fungovali celkom inde a asi aj inak. Ale všetko sa deje pre niečo a má svoj význam…
Na prvý pokus nám to teda nevyšlo, no už sme sa nevzdali tej myšlienky a voľné priestory začali intenzívne hľadať. Neúspešné zháňanie, telefonovanie, písanie mailov trvalo pol roka, no nakoniec sa to podarilo. Miesto, okolo ktorého sme celé mesiace chodili, bolo stále voľné a aj keď sme neboli jedinými záujemcami, vybrali si nás. A opäť svoju rolu zohrala náhoda, vďaka ktorej je dnes LiLienka práve tu😊
Na začiatku sme boli my dve, no bez obrovskej podpory našich rodín a priateľov by to nešlo. Zariaďovali s nami priestory, nosili a skladali nábytok, vyrábali, šili, upratovali, kreslili, tvorili, za čo sme im nesmierne vďačné.
A aké bude pokračovanie príbehu o LiLienke? To netušíme ani náhodou…
Môžeme ho však písať spoločne, ak sa rozhodnete byť jeho súčasťou 😉
Budeme sa na to tešiť. My obe.
Lívia a Lenka